Neďaleko mesta Deh Rawod v horskom údolí, obklopenom horami s vyše trojtisícovou nadmorskou výškou (ktoré boli ešte pred pár týždňami pokryté snehom) sa nachádza najvzdialenejšie a najnedostupnejšie miesto, kde v operácii ISAF v Afganistane pôsobia slovenskí vojaci.

 

V Campe Hadrian v provincii Uruzgan spoločne žijú holandskí, francúzski a slovenskí vojaci. Slováci zabezpečujú strážnu službu, ochranu a obranu tábora. Strážna jednotka pod velením poručíka Slavomíra Káčera je zložená z príslušníkov michalovského mechanizovaného práporu i prešovskej prieskumnej roty. Počas rotácie dvoch strážnych jednotiek našich vojakov v operácii ISAF (8. – 18. marca) ju navštívil aj veliteľ rotácie, ktorým je veliteľ Centra riadenia operácií Generálneho štábu OS SR brigádny generál Jindřich Joch v sprievode veliteľa slovenského kontingentu v operácii ISAF podplukovníka Alexandra Schobera, spoločne s časťou skupiny metodickej pomoci. Potešili ho slová chvály, ktoré zazneli na adresu našich vojakov a ich práce z úst veliteľa Campu Hadrian holandského majora Hansa van Haasa. Generál Joch sa oboznámil s činnosťou slovenských vojakov priamo na strážnych stanovištiach. Strážna jednotka pod velením poručíka Slavomíra Káčera je rozdelená na tri strážne družstvá (velia im rotní: Alexander Šípoš, Zoltán Okoš a Martin Bodnárik) a plní úlohy okrem iného aj zo stanovišťa Java, ktoré je umiestnené na kopci nad táborom a zabezpečuje jeho ostrahu a ochranu. V dvadsaťštyrihodinových zmenách vojaci strážia aj dve strážne veže (ďalšie dve zabezpečujú afgánski vojaci) a stanovište, v ktorom je aj veliteľ stráže (Whiskey Charlie). V priebehu dňa sú vojaci aj na predsunutom stanovišti, kde kontrolujú osoby a vozidlá vchádzajúce do tábora.

Brigádny generál Jindřich Joch sa oboznámil nielen s pracovnými podmienkami príslušníkov strážnej jednotky, ale aj s ubytovacími priestormi. Spoločne s veliteľom slovenského kontingentu ocenili prácu, ktorí vojaci čaty odviedli za posledných šesť mesiacov. Osobitne vyzdvihli činnosť veliteľa jednotky poručíka Slavomíra Káčera. Základňa, ktorá patrí medzi tie najviac izolované a dostupné (aj z hľadiska spojenia) sa nachádza doslova v zelenej oáze v údolí rieky Helmand. Materiálne zásobovanie Campu Hadrian i rotácia jeho personálu sa predovšetkým z bezpečnostných dôvodov zabezpečuje vzdušnou cestou vrtuľníkmi. Slovenskí vojaci pri každom pristátí a vzlete vrtuľníka zabezpečujú a zaisťujú plochu.

Veliteľ čaty poručík Slavomír Káčer si pochvaľuje prácu svojich podriadených v posledných šiestich mesiacoch. Najmä veliteľa družstva rotného Martina Bodnárika, ktorý si výborne plnil úlohy veliteľa stráže, svojho veliaceho poddôstojníka Adriána Macka, ktorý okrem svojej práce v prípade potreby iniciatívne zaskočil v strážnej službe, hoci mu to nevyplýva z funkčných povinností. Veliteľ čaty nedá dopustiť ani na desiatnika Marka Štefana, ktorý dokázal v medzinárodnom prostredí zorganizovať slovenské večery, ktoré mali veľmi pozitívny ohlas medzi holandskými a francúzskymi vojakmi základne a pomohli dôstojne reprezentovať Slovensko a jeho ozbrojené sily.

 

Na záver pôsobenia strážnej jednotky pod velením poručíka Slavomíra Káčera jej príslušníkov veliteľ základne Camp Hadrian major Hans van Haas ocenil medailami Non Article 5 NATO Medal. Po jednotke poručíka Slavomíra Káčera zostáva v Campe Hadrian pamiatka v podobe štylizovanej tabule (vytvorili ju šikovné ruky odstreľovača slobodníka Gabriela Kováča).Pribudla tak k ostatným, ktoré po sebe zanechali na stenách ubikácií a ďalších budov jednotlivé rotácie holandských a francúzskych vojakov, jednej českej a teraz už druhej slovenskej jednotky. Operačnú úlohu v Deh Rawoode na ďalšie obdobie prevzala strážna jednotka pod velením nadporučíka Mateja Mikuláša. Tvoria ju predovšetkým vojaci michalovského mechanizovaného práporu, doplnení príslušníkmi ďalších útvarov prešovskej mechanizovanej brigády.